Toxicita a obrana u vtáčkarov
Update 6.2011
Na úvod tohto článku by sme si mohli ozrejmiť zopár faktov o vtáčkaroch. Váš zverenec vo svojom prirodzenom prostredí oplýva, len základnými inštinktmi pre život a to: potrava, úkryt, množenie. Vtáčkar si žiadnom prípade nemôže k Vám vytvoriť citový vzťah! Preto treba byt pri manipulácii s ním opatrný , to nie je Váš štvornohý miláčik alebo škrečok – je to zviera ktoré sa riadi svojimi prirodzenými inštinktmi. Internet je žiaľ veľmi vhodné miesto na exhibicionizmus. To, že niektorý ľudia hazardujú a uverejňujú fotografie s toxicky významnými druhmi na ruke, tvári a podobne je absolútne neprípustné. Stránka lasiodora.sk zakazuje uverejňovať na svojom webe podobné fotografie. Podobné aktivity vyvíjajú aj zahraničné stránky.
Uhryznutie je väčšinou vyprovokované naším prehnaným zasahovaním do terária, musíme si uvedomiť, že terárium sa až do smrti stáva životným priestorom pre nášho chovanca a preto sa v ňom správa ako v prirodzenom habite. Ďalšiemu potenciálnemu nebezpečiu sa vystavujeme pri manipulácii z vtáčkarom. Dosial optimisticky znie fakt, že dosial nebolo popísané smrteľné uhryznutie vtáčkarov z čeľadí Theraphosidae. Smrteľne uhryznutia boli spôsobené z čeľadí Ctenizidae, Hexathelidae, Barychelidae (podľa Kovařík 2001). Aj keď uhryznutie vtáčkarom nie je medzi chovateľmi smrteľné môžu jedincom náchylným na živočíšne jedy spôsobiť vážne zdravotné komplikácie. Na dôvažok vtáčkari Karibiku, Južnej a Severnej Ameriky disponujúci obrannými chĺpkami majú na svedomie trvalé poškodenie zraku. Viacej informácií v nasledujúcich riadkoch. Neodporúča sa kombinácia malé dieťa a vtáčkar !
Toxicky významné druhy:
Za toxicky nebezpečné je možne pokladať vtáčkarov týchto rodov napr: Citharischius, Ceratogyrus, Coelogenium, Cyriopagopus, Euratoscelus,Eumenophorus, Phormingochilus, Haplopelma, Harpactira, Heteroscodra, Hystocrates, Chilobrachys, Chilocosmia, Lampropelma, Ornithoctonus, Phoneyuse, Phormingochilus, Poecilotheria, Pterinochilus, Stromatopelma,Selenocosmia, Selenopelma. Všeobecne sa za toxicky významné druhy vtáčkarov sa radia všetky Africké, Austrálske, Ázijské druhy. Traduje sa, že z niektoré pavúky z Južnej Ameriky ako rod Acanthoscurria, Theraphosa majú tiež silný jed. Veľmi populárne je uvádzať ako sa ich obávajú miestne kmene. Tieto dohady aspoň podľa mojich poznatkov nie sú overené ale vďaka veľkosti chelicier je tu možnosť zanesenia infekcie do rany. Je zistené, že vtáčkari majú na svojich jedových zuboch patogény. Ich samotné vniknutie do teľa by nemalo byť nebezpečné.
Vážne problémy môžu nastať keď baktérie vniknú do krvného obehu, ale aj tu zohráva dôležitú úlohu množstvo baktérií a stav imunitného systému človeka (+ prípadné ďalšie predispozičné faktory ako napr. poškodené chlopne v srdci a podobné veci). U 100 percentne zdravého človeka vniknutie malého množstva baktérií do krvi nemusí predstavovať žiadny problém. Problematickejšie je, keď sa dostane do krvi (relatívne) viac baktérií a keď máme v sebe abnormalitu, na ktorú môžu tie baktérie nasadiť (napr. dosť veľa ľudí má prolaps mitrálnej chlopne, a oni by mali dostať antibiotiká aj po extrakcii zuba na prevenciu infekčnej endokarditídy - aj vtedy vniknú do krvi baktérie). Problémom môže byť že väčšina z uvedených baktérií je často dosť odolná voči antibiotikám. Vo všeobecnosti si nemyslím že baktérie na chelicerách predstavujú väčšie riziko (Zoltán Varga 2011).
Pri nedostatočnom dezinfikovaní môže takto vzniknúť väčší problém ako je samotné uhryznutie spomínanými druhmi. Opačne je to však pri uhryznutí druhmi Afriky, Ázie, Austrálie (viz. sekciu Bite Report). Od problémov s dýchaním, s chôdzou, teploty, lokálnemu opuchu atď., vznikajú vážnejšie aj niekoľkodňové komplikácie. Pri uhryznutí alergických osôb na živočíšne jedy je liečba a návšteva lekára potrebná!
Tieto pavúky by nemali v žiadnom prípade patriť medzi Vaše prvé! Pri ich chove treba mať už určité znalosti, čo v prípade uhryznutia treba robiť! I keď ich uhryznutie nie je smrteľné môžu Vám spôsobiť vážne zdravotné potiaže a aj niekoľko týždňovú hospitalizáciu. Ich jed pôsobí na nervový systém, rozpad červených krviniek, poškodenie vnútorných orgánov (pečeň, srdce, obličky). Tieto druhy neodporúčam chovateľom ktorý si chcú kúpiť vtáčkara len pre potešenie a pozorovanie jeho správania.
Baktérie na chelicerách vtáčkarov:
Tu
Druhy, ktoré sa bránia aj vykopávaním obranných chĺpkov:
Vykopávaním obranných chĺpkov sa prioritne bránia vtáčkare podčeľade Theraphosinae. Ako napríklad: Acanthopelma, Acanthoscurria, Aphonopelma, Brachypelma, Chromatopelma, Citharacanthus,Cyclosternum, Cyriocosmus, Cyrtopholis, Euathlus, Lasiodora, Megaphobema, Pamphobeteus, Phormictopus, Sericopelma, Theraphosa, Vitalius, Xenesthis.Viacej o obranných chĺpkov a ich typov sa dozviete tu:
Obranné chĺpky
Druhy ktoré môžu brániť vystrekovaním fekálií na nepriateľa sú:
Avicularie, niektoré druhy Acanthoscurrii. Osobne som sa s týmto druhom obrany stretol len jeden krát. Bolo to u pavúka, ktorými mi bol predaný ako Grammostola rosea. Určite sa nejednalo o tento druh a pri nadmernom zasahovaní do terária nasmeroval na mňa tento pavúk abdomen a vystrekol na mňa fekálie. Našťastie mieril mimo mojej tváre a nijako ma nezasiahol. Myslím si, že prúd a množstvo „tekutiny“ boli dostatočne veľké na odradenie nepriateľa.Poznáme dva spôsoby kontaktu človeka s jedom (Kovařík 2001).
Prvý je priame pohryzenie a zanesenie jedu do krvného obehu. Druhé je nepriame - v substráte sa nachádzajú obranné chĺpky a jed, ktorý vtáčkare uvoľňujú pri výstražných pózach. Priamy kontakt s rukou nie je nebezpečný no prichádza k znižovaniu obranyschopnosti organizmu chovateľa, pri náhodnom pohryznutí.
Jedovatosť:
Jed pavúk využíva na paralýzu a usmrtenie koristi. Môžeme povedať, že všetky druhy vtáčkarov disponujú jedom slúžiacim k obrane a k lovu. Jed má účinnejší vplyv na chladnokrvné živočíchy a bezstavovce ako na teplokrvné. Pokusmi na amerických vtáčkaroch sa zistilo, že ich jed nie je príliš účinný pre teplokrvné živočíchy nad 0.5 kg. O zložení jedu vtáčkarov sa moc nevie. Jedná sa o komplex aktívnych látok, jedná sa hlavne o bielkoviny. U vtáčkaroch hovoríme o exo – toxínoch, ktoré sú proteínovej povahy. Zloženie jedu sa dá zistiť spektrofotomericky alebo kvapalinovou chromatografiou.
Čo robiť v prípade uhryznutia:
Na uhryznutie má vplyv niekoľko faktorov a to váha, zdravotný stav, vek, množstvo jedu. Samozrejme Pri uhryznutí vtačkarom a tobôž pri toxicky významným druhoch je dôležité vyhľadať čo najrýchlejšie lekára. Nebrať žiadne lieky na tlmenie bolesti. Pri uhryznutí všeobecne aj pri menej jedovatých a neškodných druhoch je dôležité dôkladne dezinfikovať ranu, pretože chelicery pavúka sú posiate množstvom baktériami. Podanie alebo náhodné požitie alkoholu môže mať za následok smrť. Ambulantná intoxikácia je problémová, lebo sérum proti vtáčkarom neexistuje. Pacientom sa podkožne podáva adrenalín, tíšiace prostriedky, antibiotiká, do žily kalcium, taktiež infúzie glukózy s fyziologickým roztokom na zriedenie jedu a vyplavenie z krvného riečišťa. Molekula jedu sa rýchlo šíri do lymfatických ciest. Jed vtáčkarov je pomerne stabilný a k jeho úplnému rozkladu a vyplaveniu z organizmu dochádza v období 4 – 8 týždňov. Vykonávajú sa laboratórne vyšetrenia, hlavne pečene, ktorej poškodenie sa môže prejaviť až za určitú dobu.
Čo robiť v prípade zanesenia si obranných chĺpkov do očí a na ruky:
Určite si už každý chovateľ všimol lysinku na abdomene svojej Brachypelmy alebo niektorého iného amerického druhu. Vtáčkar vykopávaním chráni seba a svoje teritórium ale to až v inom článku. Teraz by som sa hlavne zameral a chcel Vám priblížiť aké následky môžu spôsobiť obranné chĺpky. Naši bratia Česi majú pre obranné chĺpky výraz “žahavé chĺpky“. Tieto krátke šípovité chĺpky sú letmo prichytené k vtáčkarovej pokožke. Vtáčkar rýchlym trením jedným s posledného páru nôh ich rozvíja do vzduchu. Takto sa dostávajú obranné chĺpky na telo nepriateľa, alebo na jeho sliznicu, prípadne sa zanášajú do očí. Vtáčkar ich vykopáva aj okolo svojho príbytku na ochranu. Obranné chĺpky vedia odradiť nejedného nepriateľa.
Svrbenie a začervenanie pozná asi už každý, aj tu sa jedná hlavne o individuálnu reakciu. Mne osobne chĺpky nevadia a nemám s nimi žiaden problém no ale to neznamená, že časom si nemôžem vypestovať po niekoľkých rokoch alergickú reakciu. Tento jav pozorovalo niekoľko dlhoročných chovateľov ktorý prichádzajú do styku s chĺpkami a s jedom vtáčkarov. Stávajú sa menej odolnými voči nim. Sú známe prípady kedy chovateľ musel prestať chovať podčeľaď Theraphosinae kvôli alergickým reakciám, ktoré sa u nich časom (poznám chovateľa, ktorý ich začal mať po 4 rokoch) vyvinuli. Už len otvorenie chovnej nádoby „vykopávača“ malo za následok neznesiteľné škrabanie a alergickú reakciu pokožky.
Chĺpky sa k mám dostanú či už pri manipulácii zo substrátom, priamym zásahom od nášho miláčika, neopatrnou manipuláciou so zvlečkou. Preto pri manipulácii, čistený terária a výmene substrátu používajte ochranné rukavice. Chĺpky nie sú priamo jedovaté a svrbenie sa dá čiastočne potlačiť umytím pod tečúcou vodou a vydrhnutím postihnutého miesta kefou. Osobne odporúčam kefu ktorou sa zbavujete chĺpkov skryť aby sa nedostala do styku s inými osobami a vecami.
Obranné chĺpky môžu na koži spôsobiť ľahké svrbenie a začervenie postihnutého miesta. U ľudí zvlášť citlivých môžu vyvolať začervenanie postihnutého miesta, zápaly očných spojiviek, odtok, v extrémnych prípadoch môže táto reakcia môže prerásť až v anafylaktický šok.
Niektoré prípady zanesenia si obranných chĺpkov:
Do očí:
Prečo nechytať vtáčkare do ruky. Pravé G. rosea asi najviac komerčne rozšírený pavúk v chovoch, pokojný, málokedy vykopáva, javí sa ako baránok. Dalo by sa povedať, že sa sám svojimi vlastnosťami „pýta na ruku“. Chcel by som vás teda vyviesť z omylu. Chov aj takých nenáročných chovancov prináša riziká, ktoré si možno neuvedomujete. Mám k dispozícii jeden report o vykopaní obranných chĺpkov a ich následnom zanesení do oka. Nejedna sa o alergickú reakciu ale proste o realitu, ktorá sa môže stať. Citujem: Rozhodol som sa zobrať si pavúka na ruku. Kvôli nejakého vonkajšiemu podnetu začal pavúk vykopávať obranne chĺpky. Nechtiac som si obranne chĺpky zaniesol do oka. Po 10 min som nevidel na postihnuté oko. Viac krát som zmenil očného doktora a nastala tortúra omylov a nezistených príčin môjho stavu. Chĺpky nevedel žiadny špecialista objaviť. Počas celého času a podávania rôznych mastí som trpel bolesťami a stav sa nijako nezlepšoval. Po čase sa mi podarilo dostať sa naozaj na špecializované stredisko. Diagnóza bola neúprosná - pod povrchom rohovky boli chĺpky zo žiadnou možnosťou ich odstrániť. Rezultát znel vyše 60 chĺpkov po celej rohovke. Väčšina chĺpkov je na rozhraní medzi rohovkou a očnou komorou. Jedna sa o väzné pokolenie oka a je jedine na organizme ako s tým vyrovná. Info. je z časopisu Sklípkan. Podobné prípady sa čoraz častejšie vyskytujú v odborných oftalmologických periodikách vo svete.
Pri manipulácii so substrátom:
Pri čistený terária Therahosa blondi , chovateľ holými rukami žmýkal substrát, ktorý bol plný chĺpkov. Celú noc pociťoval neznesiteľné škrabanie, opuchli mu ruky. Našťastie sa nedotýkal iných častí tela. Ráno sa dostavili kŕče v predlaktí a zlý krvný tlak, bolesť hlavy. Nasledovala návšteva lekára, hospitalizáciu chovateľ odmietol. Nasledovalo liečenie kalciom s Dithiadenom, ktorý mu bol injekčne aplikovaný do žily a s Hydrocortisonom injekčne aplikovaným do sedacieho svalu.
Tieto prípady by mohli byť určitým mementom pre chovateľov u ktorých sa už prejavuje rutina v chove. Treba byť stále ostražitý a uvedomovať si aké následky môže mať pre nás nerozvážne konanie.
Vhodné doplňujúce témy nájdete:
Sekcia venovaná toxicite vtáčkarov.
ScepticPoužitá literatúra:
František Kovařík, Chov sklípkanů, Madagaskar 2001
Časopis Sklípkan
Citácie z príspevkov na našom fóre, uvedené ako nick alebo meno užívateľa
Časopis Aquatera